Vie liberál akceptovať nejaký dôvod, pre ktorý je možné siahnuť na súkromné vlastníctvo, napríklad formou vyvlastnenia?
Historicky bolo súkromné vlastníctvo takmer vždy posvätné. To naznačuje, že žiadny takýto principiálny dôvod neexistuje. Na druhej strane veľa ľudí argumentuje, že síce vyvlastnenie nie je úplne v poriadku a prináša so sebou náklady, ale zároveň vyššie prínosy.
Dá sa to spočítať?
Niekto sa snaží argumentovať, že sa to v konečnom dôsledku vyplatí. Ale spočítať sa to nedá. A ak to má mať nejaké výhody, tak tie budú mať krátkodobý charakter. Napríklad rýchlejšie postavenie fabriky či diaľnice. Ale z dlhodobého pohľadu to spôsobí oveľa viac problémov v podobe väčšej neistoty vlastníkov.
Pozná vôbec liberál pojem verejný záujem?
Nie je to nutne záležitosť liberál verzus neliberál. Aj klasici z polovice devätnásteho storočia tvrdili, že zákon má istú sféru pôsobnosti, v ktorej presne plní to, čo by sme dnes nazvali verejným záujmom. Teda rieši problémy, umožňuje tvorbu bohatstva, umožňuje ľuďom dlhodobo plánovať a hlavne nevytvára víťazov a porazených, privilegovaných a neprivilegovaných. Verejný záujem by už z princípu mal byť výhodný pre všetkých.
Čo je maximum kompetencií, ktoré by ste vláde priznali?
Existuje hranica, ktorá sa nám môže ale aj nemusí páčiť. Úloha štátu je udržovanie spoločenského poriadku a spravodlivosti.
Veľmi minimalistická predstava.
Každý dokáže jednoducho identifikovať rozdiel medzi tým, keď vláda iba nastoľuje poriadok a bráni spoločnosť pred zlodejmi a tým, keď berie a následne rozdáva. Vláda nemusí jedným brať a druhým dávať. Môže sa obmedziť na veci, za ktoré jej všetci poďakujú.
Čo taká sociálna sieť?
To že sa spoločnosť stará o hendikepovaných ľudí, ukazuje jej vyspelosť. Ale to neznamená, že sa o nich musí starať štát. Filantropia je jeden zo spôsobov, ako tento problém riešiť. Pozrite sa, ako sú ľudia ochotní pomáhať dnes, keď im štát berie polovicu toho, čo zarobia. A presviedča ich, že sa o hendikepovaných netreba starať, pretože na to je tu štátny program. Napriek tomu ľudia pomáhajú. Predstavte si, ako by pomáhali, keby im štát nechal peniaze, ktoré od nich aj za týmto účelom berie. Štátne systémy majú vôbec tendenciu vytláčať súkromnú iniciatívu.
A čo ďalšie štátne aktivity?
Štát a štátne politiky verzus spoločnosť a spoločenské aktivity sú dve rozdielne veci. Spoločnosť je o tom, čo ľudia dobrovoľne robia, ak chcú niečo dosiahnuť. Od výroby vecí, poľnohospodárstva, po služby, školstvo. Je zjavné, že všetky tie ušľachtilé veci ako študovanie kníh, znalosť literatúry, veda, že všetko toto existovalo dávno pred tým, ako sa to stalo štátnou politikou v podobe štátneho školstva.
Do akej miery je štát efektívny vo vytváraní právneho rámca pre život ľudí?
Spoločnosť potrebuje veľa dôležitých vecí na to, aby bola zdravá. Ľudia musia byť vzdelaní, musí existovať kultúra, nesmie sa vraždiť a kradnúť. To je jasné. Musia existovať nejaké pravidlá a fungovať efektívne. Nehovorím, že nemá byť polícia, či školy. No všetky tieto veci fungovali už dávno ako výsledok spoločenských aktivít. A iba nedávno boli zoštátnené. Dnes si vieme v niektorých sektoroch predstaviť súkromné alternatívy lepšie, v niektorých horšie.
Takže štát potrebuje v každom sektore zdravú súkromnú konkurenciu?
Keby ste sa pred pätnástimi rokmi spýtali vtedajších expertov na energetiku, či môže existovať konkurencia v oblasti dodávok elektrickej energie, všetci by vám povedali, že ani omylom. Dnes všetci vidia, že to ide. A, že to má veľmi dobré účinky na investície, ceny či kvalitu. A tento príklad ilustruje akoby všeobecnú vlastnosť konkurencie a dobrovoľnosti oproti monopolu a donúteniu. Je zaujímavé sledovať jednotlivé sektory, identifikovať problémy a rozmýšľať nad tým, či sa aj v nich nedajú realizovať obdobné reformy. Či sa problémy nedajú riešiť radšej rešpektovaním vlastníctva, ako nejakou štátnou politikou, prerozdeľovaním a porušovaním vlastníctva.
V ktorých oblastiach sú podľa vás štátne zásahy opodstatnené?
Ľudstvo zažilo epochy, kedy sa všetky k životu potrebné veci poskytovali súkromne. Na základe výroby tovarov a služieb podnikateľmi a nie štátom. Dnes si nevieme predstaviť, že by to mohlo fungovať aj v tých najjednoduchších prípadoch. Vezmite si povinnú školskú dochádzku. Ak požiadate o jej zrušenie, nepomyslia si o vás ľudia nič dobré. Pretože si to spoja s tým, že ste proti vzdelávaniu detí. Čo nie je pravda. Ľudia vedeli čítať a písať dávno predtým, ako existovala povinná školská dochádzka. A ani pri dnešnej povinnej školskej dochádzke nevedia všetci čítať či písať. Argumentuje sa, že ak niečo nebude robiť štát, tak potom to vôbec nebude. Lenže úlohy, ktoré si štátny sektor nárokuje, buď nedodáva, alebo dodáva neefektívne a nekvalitne. S odôvodnením, že to musí robiť štát a zadarmo, aby si to mohli dovoliť aj chudobní.
Problém je teda v cene, respektíve v jej absencii?
Regulácia ceny na nulovej úrovni vyvoláva obrovský dopyt, ktorý pritom nie je možné pokryť. Napríklad diaľnice. Štát postaví diaľnicu a dá ju k užívaniu zadarmo. Ľudia na to reagujú tak, že jazdia autom a vytvárajú dopravné zápchy. Dopravná zápcha je typický príklad toho, že niečo, čo sa tvári, že je zadarmo, v skutočnosti zadarmo nie je. Pretože sa nedostane na každého práve vtedy, keď to potrebuje. A preto musí čakať. „Fronta“ je len vyjadrením ceny. Pretože ak je niečo zadarmo, no musíte na to čakať, tak vlastne platíte časom. A čas sú peniaze. Presne toto vidno v zdravotníctve. Nadspotrebu vecí poskytovaných akoby zadarmo. Cena má v ekonomike ten význam, že od spotreby odradí ľudí, ktorí daný statok potrebujú najmenej. Cena rozdelí ľudí na takých, ktorí niektoré veci chcú veľmi a na tých, ktorí ich chcú menej. A trh to rozdeľuje celkom rozumne. Ak je niečo zadarmo, nedokáže poskytovať potrebnú kvalitu. Pozrite sa na sektory, ktoré si monopolizuje vláda – napríklad políciu. Spýtajte sa hocikoho, ako je spokojný s fungovaním polície.
Lenže dá sa polícia zosúkromniť?
Pozrite sa na vymáhanie dlhov. Štát do tohto sektora pustil konkurenciu a súkromné spoločnosti vymáhajúce dlhy sú oveľa úspešnejšie, ako bol predtým štát. Súkromná iniciatíva prináša inovácie a efektivitu. A toto by sa stalo v každom inom štátnom sektore, do ktorého by štát pustil súkromnú konkurenciu. Netreba sa púšťať do nejakých nebezpečných experimentov či rušenia existujúceho. Nechajme všetko tak, ako je dnes, len umožnime podnikateľom vstup do sektora. Štát by mal ľuďom umožniť nakúpiť si služby aj inde.
V niektorých sektoroch to funguje.
Čiastočne áno. Otvorenie systému je vždy krok vpred. Ale veľmi jednoducho by sme našli desiatky príkladov, kde by to otvorenie mohlo byť väčšie. Napríklad váš ospevovaný systém dôchodkového sporenia v kapitálovom pilieri. Síce to vyzerá ako liberálna reforma, no na druhej strane je to stále povinné sporenie. Štát naďalej určuje koľko a kam. Elegantný systém by bol ponúknuť takúto možnosť a nechal ľudí vybrať si. V aktuálnom stave je to zase iba politická hra, systém pod kontrolou politikov.
V prednáškach používate výraz kreatívna menšina. Je to tá skupina, ktorá by vedela na začiatok stanoviť hranice fungovania štátu? Nehrozí časom takejto kreatívnej menšine prerod do bujnejúcej byrokracie?
Na príklade USA môžeme vidieť, že aj keď pôvodná vláda sa mala starať výlučne o ochranu základných ústavných práv, v súčasnosti stále narastá. Je veľmi zaujímavá teoretická aj praktická otázka, či taká minimálna vláda môže prežiť. Či nie je v samotnej logike veci, že bude rásť. Keď dáme niekomu špeciálnu právomoc starať sa o poriadok, byť policajtom a sudcom, či to privilégium nezneužije. A zo skúsenosti sa zdá, že to tak je. Termín kreatívna menšina som si v prednáške pre Konzervatívny inštitút požičal od vplyvného amerického konzervatívca Franka Meyera. Kreatívnymi menšinami sa myslia prirodzené spoločenské autority. Napríklad najmúdrejší ľudia v spoločnosti, na ktorých sa obracajú ostatní, keď potrebujú pomoc. Napr. znalci na obchodné vzťahy nebo experti na spravodlivosť, teda sudcovia.
Teda zvykové právo?
Zvykové právo je formované takýmito ľuďmi. De facto rímsky právnik. Nemal privilégiá, ale bol expert na riešenie konfliktov. A takéto kreatívne menšiny máme aj v iných sektoroch. Napríklad architekti. Keď budete chcieť stavať dom, tiež sa pôjdete poradiť s architektom. Význam kreatívnych menšín spočíva v tom, že tvoria kostru občianskej spoločnosti. Sú to tí ľudia, ktorí sú známi a rešpektovaní svojimi schopnosťami. Kreatívna menšina stojí proti vládnej politike. Pretože politika kreatívne menšiny ničí. Ak ministerstvo školstva rozhodne, čo sa má učiť, z učiteľa sa stáva byrokrat, vykonávateľ nariadení.
Nie je väčšinová spoločnosť príliš pohodlná na to, aby fungovala v liberálnom svete?
Je to obrátené. Nie je to o pasivite ľudí. Štát je príliš aktívny a ľuďom berie možnosti. A moc vlád či štátov rastie v krízových obdobiach. Hovoríme o fenoméne strachu. V každej kríze, vojne, je verejnosť náchylná odovzdať niečo zo svojich slobôd vláde. To sa síce po skončení krízy upraví, no nikdy nie na tú pôvodnú úroveň. Vlády či štáty si tak upevňujú moc, kompetencie. Toto môžeme sledovať v dvadsiatom storočí. Vláda sa stala zo strážcu poriadku učiteľom, doktorom, stavbárom.
Ako sa vláda do tohto postavenia dostane?
Postupným vývinom, ktorý sa ťažko vracia späť. Vezmite si dôchodkový systém. Ak neexistuje, je pre politika veľmi jednoduché ho vytvoriť. Sľúbi ľuďom peniaze o štyridsať rokov, ľudia ich uvítajú, nemusia sa starať, čakajú od toho akoby nejaké dobro. Takto vznikali priebežné dôchodkové systémy. Trvalo sto rokov, kým sa zistilo, že sú vlastne pyramídovou hrou. A zmeniť systém je veľmi komplikované.
Zdá sa, že demokratické systémy kreatívnym menšinám moc neprajú pri sebarealizácii.
Ľudia majú pocit, že ak im vláda sľubuje vyššie sociálne dávky, že to bude pre nich výhodné. Málo si uvedomujú, že to niekto platí. Ide o situáciu, kedy sa v dnešnej spoločnosti neustále prerozdeľuje. Vy viete, že vám niekto z jedného vrecka vyberá a preto sa snažíte, aby ste z toho aj niečo dostali. Pretože keď to neurobíte vy, tak to urobí niekto iný. A vy budete iba platiť. Je úplne prirodzené, že to ľudia robia. Pretože systém ich vystavuje tejto voľbe. Keby vláda hrala iba úlohu policajta, nikto by takúto voľbu neriešil.
Ak má teda človek na výber medzi tvorbou hodnôt a účasťou na prerozdeľovaní, tak čím väčšie je samotné prerozdeľovanie, tým menšia je jeho motivácia na tvorbu hodnôt?
Presne tak. Je viac motivovaný uskutočňovať predátorské aktivity ako produktívne.
Takže opačne platí, že čím menej prerozdeľovania, tým väčšia motivácia produkovať?
Áno. To je čistá ekonómia. V tejto úvahe nie je ani kúsok socializmu či liberalizmu. To je logika ľudskej voľby.
Ako sa liberál pozerá na takmer polročnú absenciu vlády v Česku?
Ukazuje sa, že to vôbec nemá vplyv na chod spoločnosti. Život ľudí je taký istý, ako keď sme mali regulárnu vládu. Ukazuje sa, že úloha politiky v tomto zmysle je oveľa menšia, ako sa jej pripisuje. Že síce napĺňa predné stránky novín a hlavné správy v televíziách, ale že je to vlastne jedno. Nie je kvôli tomu lacnejšie pivo, či drahší chlieb.
Ale ostatné mocenské štruktúry fungujú ďalej. Situácia by vyzerala inak, keby nefungovali súdy.
Samozrejme, a hlavne v situácii, kedy vláda monopolizovala súdny sektor. To je ako keď si vláda monopolizuje výrobu chleba, a potom na pol roka zavrie všetky pekárne. Nebude chlieb. Ale keby prestalo fungovať ministerstvo pôdohospodárstva, pšenica rásť neprestane. Niektoré výkony treba, niektoré nie. Vezmite si USA. Ak nie je schválený federálny rozpočet, zatvárajú sa federálne úrady, pretože nie je na výplaty. Bol by to inak zaujímavý experiment. Zatvárať postupne ministerstvá a sledovať, kedy sa niečo stane. A tam by sa zistilo, čo je čistá nepotrebná politická aktivita a čo je naopak nevyhnutné.
Ako k tomu dospieť?
Ideálne by bolo, ak by čoraz viacej kompetencií a právomocí išlo z centrálnej vlády na nižšie úrovne. Pretože na lokálnej úrovni sa ľudia lepšie vyznajú v lokálnych problémoch. Existuje priamejšia väzba medzi politikom, tým, čo robí a medzi ľuďmi.
Čím si vysvetľujete nezáujem ľudí o konkrétnu komunálnu politiku?
Mestá nemajú reálne právomoci, reálne daňové príjmy. Sú to agenti centrálnej vlády.
Ale veď majú podiel na dani z príjmu či iné miestne dane.
Iste, majú nejaké daňové príjmy. Ale pozrite sa koľko. Je to zanedbateľné. Keby existovala konkurencia aj medzi mestami, teda ak by si mestá napríklad mohli podnikateľské dane určovať sami, to by sa začali diať veci.
Európska únia priniesla minimálne to, že sa v rámci jedného spoločenstva zišlo viacero konkurujúcich si krajín.
Ale pozrite sa, čo sa deje. Všetko sa postupne centralizuje. Konkurencia, ktorá tu na začiatku bola, prestáva byť.
Má potom EÚ z tohto pohľadu význam? Prináša niečo pozitívne?
Politická centralizácia je katastrofa. Máme príklad v USA. Tiež začali ako únia štátov, ktoré držali v rukách všetky právomoci a kompetencie a iba malú časť z nich posúvali na federálnu vládu. Dnes po dvesto rokoch fungovania sa to zmenilo. Federálna vláda má stále silnejšie kompetencie. V EÚ sme teraz takpovediac dvesto rokov za USA. Teraz robíme to, čo oni urobili dávno. A na rozdiel od EÚ mali pochopiteľnú ústavu. Ak sa pozriete na návrh európskej ústavy, tak je to na smiech. To sú stovky a tisíce strán, ktoré nikto ani len nemôže prečítať a už vôbec sa podľa toho nedokáže chovať. V Amerike každý pochopí, keď poviete „toto je moje“. Keď to ale poviete v Európe, každý sa vám smeje. „Veď je vo verejnom záujme postaviť tu továreň na nábytok.“ Európska centralizácia je zlá, stráca sa pri nej inštitucionálna konkurencia. A dosahy politík sú veľmi ďaleko od ich tvorcov.
Tvrdíte, že skutočná liberálna reforma ešte príde. Kedy a v akej podobe?
Akékoľvek zníženie daní, respektíve zníženie prerozdeľovania bude krok smerom k liberálnej reforme. Nanešťastie sa u nás o tom veľa hovorí, no nikto z politikov to nemyslí úplne vážne. Preto treba vysvetľovať, čo je súkromné vlastníctvo. Že neexistuje nič také čo by vo verejnom záujme prevýšilo súkromné vlastníctvo. Keď si to ľudia budú myslieť, tak sa budú vzájomne okrádať a budú voliť politikov, ktorí im to budú dávať. Spoločnosť v tejto špirále postupne zdegeneruje.
Redakčně upravená verze tohoto textu vyšla v časopise TREND v roce 2007.